Mám 19. Nič čudné? Na veku nie, ale na tom, ako sa prejavujem, tak hej. Alebo naopak, nič čudné na tom, čo cítim, ale len ten vek akosi nesedí. A o čo ide? Pamätáte sa na svoje "platonické" lásky? Určite každý človek nejakú za svoj život mal. Aj ja som mala. Alebo lepšie povedané ešte stále mám. Už štyri roky. Možno aj o kúštik viac. Naučila som sa s tým žiť, ale keď ho uvidím, stále sa mi roztrasú kolienka a rozlietajú motýle v žalúdku. Milujem ten pocit, je krásne byť zamilovaný, ale ešte krajšie je byť milovaný, nejako tak sa to hovorí, nie? Samozrejme, nesprávam sa štýlom, že iné "bičíkovce" neexistujú, ale aj tak si stále podvedome nechávam otvorené zadné dvierka, veď čo ak by náhodou. Čert nikdy nespí a občas postvára poriadne kraviny. Tak prečo nie aj toto?
Vždy som verila na tú "pravú" lásku. Netvrdím, že to je práve tá, ale predstavovala som si ju tak, že hneď od začiatku vieš, že áno, to je ON, ten súdený. Asi čítam priveľa románov, si asi myslíte. Nie, nečítam, pravdu povediac, v živote som neprečítala ani jeden taký.ten ženský román, ktorý hraničí s erotickou poviedkou. Nie, to bola len moja taká predstava. A tohto chalana som si všimla hneď a už nikdy neprestala všímať. Postupne sa o tom dozvedelo celé moje okolie, len do jeho ušiek sa to nedostalo. Ale musel by byť slepý, alebo totáalne blbý, ak by si to nevšimol sám. Ale na potvoru sme obaja až príliš hanbliví, takže sa asi nikdy nedozviem, na čom som. Ale myslím si, že aspoň vie, že existujem, aspoň podľa jeho reakcie, keď som si odfarbila moje žiarivé blond vlásky na temnú čiernu :D . Hej, som sraľo, presne tak, bojím sa, že keby to nevyšlo, tak by som sa zaľúbiť už bála. Takto dobre viem, že to nikdy nevyjde, ale aspoň ostávam neranená a "poľovať" sa snažím na iné zvieratká v revíri, viac či menej úspešne. A potom? Neuveriteľne krásne kľučkujem, kľučkujem, až potencionálne zvieratko prestane baviť to neuveriteľné čakanie a z pasce mi zdrhne. A tak na otázku, ty si ešte sama? len pokrčím plecami.
Trošku vnímavejší určite pochopili, že som ho stretla vďaka najblbšej organizácii na svete, škole. Nebol mojím spolužiakom, teda až na jeden premet v prváku a tam sa to všetko začalo. Jediný dôvod, prečo som ešte neblicovala, čo sa o druháku povedať už nedá, keďže predmet sme už mali s inou triedou. A tak som začala pomaly s odvykacou kúrou, ktorá trvá až dodnes. Vždy, keď je to už v pohode, znenazdajky ho stretnem a opäť kolienka a motýle, presne ako za starých čias. Možno si myslíte, že jasné, ženskej sa zapáčil nejaký típek, ktorý by v amerických tínedžerských kravinách hral určite nejakého kapitána futbalového mužstva. To nie, nie je ten typ, vždy sa mi kamarátky čudovali, že čo to vlastne na ňom vidím a ja som im len hovorila, že má tie najkrajšie oči na svete, asi klišé, čo? Jeho pohľadu, respektíve zazerania si užili aj niektoré zo zasvätených do môjho tajomstva, keď si môj objekt obzerali až príliš okato. :DDD
Nikdy som nežiarlila, nemala som prečo, veď aj keby som mala, nemám na to právo. Až raz......... Prišla som do školy konečne, čiastočne po chorobe, čiastočne po blicovaní, koniec roka sa už blížil a ja som si potrebovala niektroré známočky poopravovať. Aké bolo však moje prekvapenie, keď som si na lavici objavila napísané jeho meno. Jasné, prvé, čo ma napadlo, vystrelili si zo mňa. Tak som pekne vyletela na moju spolusediacu, či ozaj nemá rozum, že to už môže dať rovno do rozhlasu. A ona, že to si nepísala ty? Vysvitlo, že to nenapísal nikto z mojich známych. Objavila sa konkurentka, ak to tak môžem nazvať. Najhoršie bolo, že asi tak o týždeň som našla zdrobneninu jeho krstného mienka vyrytú v inej triede na lavici, v ktorej som sedávala vždy. To už bolo na mňa priveľa. Tie lavice sú prekliate! Neskôr som zistila, ktorá dobrá duša to napísala, čiastočne vďaka pentagramom a číslam 666, ktoré pri svojich podpisoch nechávala a čiastočne vďaka tomu, že som pozerala(keďže sme mali sklenené dvere), kto to na mojom mieste sedáva.
Stredná už skončila a ja som stála na odovzdávaní maturitného vysvedčenia meter od neho a vedela som, že ho už tak často neuvidím. Pravdu povediac, mimo školy som ho za celé štyri rôčky stretla len asi dva- trikrát. Bol to hnusný deň, ešte aj najlepšia kamarátka ma poriadne nasrala. Ale aspoň koniec pekla zvaného gymnázium a začiatok nového , ktoré sa volá výška až o štyri mesiace. A mala som pravdu. Za polroka som ho stretla len dvakrát. A znovu, ten prvýkrát to boli motýle a kolienka. Druhýkrát to bolo včera, keď vošiel na chvíľočku do môjho obľúbeného baru. Vedela som, že dôjde, aj keď tam nechodí, asi som po tej prastarkej ozaj čosi zdedila :D . Ešte som si tak vravela, keď okolo mňa prechádzal jeho kamarát, ktorý je tam nasáčkovaný furt, keď písal akúsi smsku, hej, veď mu napíš, som tu, tak nech dojde :D. Čo už, ale trošku mi zlepšil náladu, veď môj blbý piatok spred dvoch týždňov ma tieto dni tak vyčerpal, teraz už aspoň viem na sto percent odpoveď na problém, či jeden chlapík nie je na mňa predsa len pristarý, nie je. To ja som naňho ešte decko. Ktoré stále sníva o princovi s najkrajšími modrými očami na svete, z ktorého je cítiť, že vo vnútri je ako ja. A keď to nebude tento, bude to iný, ktorý ma čímsi ohúri. Zatiaľ si budem užívať slobodu a určite sa nezaväzovať nejakými "vážnymi" známosťami, ktoré mi hrozili.
Komentáre
chválim
...