Ľudstvo sa už desaťtisíce, možno až státisíce rokov zamýšľa nad svojím životom. Už od svojich najprimitívnejších začiatkov uctievali kmene rôzne božstvá, uvažovali nad otázkami existencie, jej dôvodmi a tým, či to po smrti všetko končí. Takmer u všetkých starších či novších civilizácií sa vyskytuje pojem prevteľovanie, sťahovanie duší, sansára či reinkarnácia. S touto myšlienkou sa stretávame napríklad u Indov, Egypťanov, Grékov, afrických národov, v židovskej Kabale, a dokonca aj u prvých kresťanov. Ak porovnáme vieru Keltov s hinduistickou, zistíme, že aj napriek veľkému geografickému rozdielu sa líši len v malých detailoch. Zatiaľ, čo hinduisti veria, že telo je len schránkou pre dušu, ktorá po jeho opustení žije ďalej v duchovnom svete, pre Keltov je myšlienka duše bez tela niečo hrôzostrašné a vteľuje sa ihneď do nového tela.
Avšak k podstate reinkarnácie. Kedy a ako sa celý kolobeh začal, sa vo východných náboženstvách nedozviete. Hovorí sa len o samotnom prevteľovaní. V najvýznamnejšej knihe brahmanov, v Bhagavad Gíté sa píše : " Tak ako sa človek zbavuje starých obnosených šiat a oblieka si nové, rovnako aj duša uväznená v tele sa zbavuje starých tiel a vstupuje do nových. Pretože smrť čaká každého, kto sa narodí a narodenie každého, kto zomrel." Cieľom samotného putovania duše nie je nekonečné prevteľovanie, ale duchovné poznanie pomocou karmy. Ak budeme všetko dôležité už vedieť, budeme dokonalí, potom sa dostaneme do stavu, ktorý sa nazýva nirvána , mókša, či večná blaženosť. Ale než k tomu naozaj dôjde, tých životov musí každý prejsť niekoľko tisíc, až miliónov. Aj tu sa však rôznia názory východných náboženstiev a západných priaznivcov. Západ dáva prednosť prevteľovaniu do ľudských, nanajvýš živočíšnych tiel. Životov prežijeme len pár a zmyslom cyklu opätovných zrodení nie je trest, ale príležitosť na odčinenie, nápravu chýb, omylov a hriechov minulých životov. Reinkarnácia je výrazom túžby po životnej sebarealizácii. Napriek tomu Orient nevidí rozdiely medzi inkarnovaním sa do rôznych foriem života, pričom v ľudskom tele prebývame len malú časť životov. Zmyslom života nie je pre nich sám život, ale definitívne vyslobodenie zo strastí a múk sansárového bytia.
Samotnú filozofiu o reinkarnácii môžeme považovať za mierne pesimistickú. Súčasný život v tomto fyzickom svete považuje za utrpenie, ktoré si, podľa západných siekt, duša spôsobila sama svojou slobodnou vôľou, keď sa odklonila od svojho Stvoriteľa. Fascinovaná novými stvoreniami sa rozhodla, že to skúsi v ich telách. Načala si svoju karmu a musí si ju odčiniť, ale vždy si ju nanovo nabaľuje, takže vytúžená nirvána je v nedohľadne.
Vráťme sa do tohto života. Každý deň konáme skutky, či už dobré alebo zlé, ktoré si duša zapamätá, čo poznáme ako karmu. Zároveň si trošku toho dlhu odbúrame. Keď zomrieme, naša duša prejde do duchovného sveta a prijme astrálne telo. Podvedomá myseľ prijme úlohu vedomia a naopak. Duša je vtedy v stave, akoby nikdy nebola na zemi. Zároveň zhodnotí, ako zvládla úlohu, ktorú na seba vzala ešte pred narodením. Ak uspela, určí si ďalší cieľ, ak nie, musí jednoducho opakovať triedu. Niektoré dokonca ostávajú v úrovni, ktorú osídľujú živí ľudia, a tak s nimi môžeme komunikovať. Ak človek zomrel v rozrušení, ovplyvní to aj jeho bytie medzi dvoma životmi a poznačí aj ten nasledujúci.
Podľa západu je duša pred inkarnáciou informovaná, čo ju očakáva v pozemskom živote, dokonca si sama vyberá, do akých pomerov sa chce dostať a či chce karmu odčiniť aj nejakými chorobami. Všeobecne je uznávané, že duša rýchlejšie napreduje, ak žije v ťažko skúšanom tele. A tak, keď nastane doba, aby sa duša vrátila späť a prijala iné telo, podvedomá myseľ sa vráti na podvedomé miesto. Interval medzi dvoma životmi môže byť od štyroch mesiacov do dvesto rokov.
Takže, človek sa narodí a celé sa to začína odznova. Ak sa snaží a je pripravený zbaviť sa svojich chýb, vyvíja sa rýchlejšie. Je mu umožnené kráčať tzv. mystickým chodníkom. Avšak zbaviť sa chýb sa podarí len postupne. Pokiaľ ale niekto túži, aby na tejto Zemi žil, niečo vlastnil, konal nejakú prácu alebo poslanie, alebo žiada odmeny za dobré skutky, potom sa sem musí automaticky znova vrátiť. Podľa orientálnej viery, vždy po šiestich životoch plných snahy o dosiahnutie pokroku nasleduje jeden, kde sa sily regenerujú a máme všetkého dostatok.
Toto je veľmi skrátená schéma priebehu cesty, na konci ktorej čaká každého dokonalosť, splynutie s božským, brahmanom, absolútna strata vedomia. Znamená tiež odpútanie sa od videnia sveta a seba samého prostredníctvom falošných protikladov. Práve pre toto môže byť niekomu myšlienka reinkarnácie nepríjemná, keďže vylučuje nadradenosť, či výnimočnosť jedinca, danú konkrétnou ľudskou povahou alebo príslušenstvom k určitej skupine, rase, pohlaviu, systému hodnôt či národu.
Komentáre