Psa mám aj ja. Pred týždňom oslavoval. Prvý rok života. To ma prinútilo sa zamyslieť, čo vlastne tento xlpáčik pre mňa znamená. Vlastne to nie je ani taký xlpáč, tak, hovorme mu medvedík, lebo sa svojou stavbou naň tak trošku podobá 
. Je to totiž stredoázijský ovčiak, krycie meno aziat, pre mňa Džingis( chán), podľa príležitosti magor, boha, alebo iné pekné slovká :DDD.
Ale teraz už k nemu. Dostal sa ku mne ako darček. Už od detstva som túžila vlastniť nejaké to živé zvieratko, najmä psíka. Ale bývali sme v byte, takže môj sen bol aspoň podľa mojej matky nezrealizovateľný. Čakala som teda na to, až nájdeme nejaký vhodný dom, kde by sme sa mali presťahovať. Roky ubiehali a ja som nejako od svojho sna upustila. Už neboli pre mňa dôležité psy, už som pred spánkom neplakala, ak som náhodou videla v ten deň nejakého tuláka. Proste som dospievala. Stala som sa dieťaťom mesta. A sťahovanie? Ha, to by som mala ďaleko doxádzať do školy. No, ale čo nikto nečakal, týždeň pred mojimi 18. tymi narodeninami sme sa ozaj presťahovali. Začala som xodiť do maturitého ročníka. Dosť veľké vypätie, ale po niekoľkýx rokox sa začalo konečne hovoriť o malom xlpáčikovi a keďže som bola kedysi práve ja posadnutá týmito zvermi, úloha vybrať rasu padla na mňa. No, teda ako sa to vezme, môj ocino vybral zopár rás a ja som mohla si z nix vybrať. Zaujal ma kaukazák, krásny, huňatý, obrovský pes, ale aj ťažko zohnateľný.
Tak sme sa teda presťahovali. Pes sa stal záležitosťou číslo...., keďže bolo toho tooooooľko čo vybavovať. Ale, čo sa nestalo, nejakým spôsobom som sa dostala do nemocnice, ale to je na dlhší príbeh, a ako vždy, som sa samozrejme z toho dostala a pustili ma, konečne. Boli 3 týždne po mojix osemnástináx. Prišla som domov, nič zvláštne. Ale ako to už býva, a keďže ja nie som spisovateľka a neviem stupňovať napätie, tak ste si to už domysleli. Prišiel ocino domov z roboty a doniesol malú 7 týždňovú guličku. Nebol to kaukazák, ale aziat. Ako som sa neskôr dozvedela, xudák ocino zháňal to šteňa celý týždeň, len aby, keď prídem, bolo už doma a podarilo sa mu to až posledný deň 
.
Hehe, bolo to najkrajšie psíča, aké som videla, samozrejme, veď je moje. Kupírovaný xvostík a ušká, nezmýliteľné znaky tejto rasy. Ale má to niečo do seba.
Prežila som s ním už takmer rok. Výber mena bolo to najťažšie, xcela som niečo originálne a výstižné. Mala som už vybraté pre suku, volala by sa Šíva ( aj keď paradoxne je to mužský boh, ale aj tak to znie skôr žensky, no nie?) , ale dostala som psa, takže bojová úloha znela, vybrať meno. Po dlhom, ale ozaj dlhom premýšľaní som sa rozhodla, je aziat, bude mať ázijské meno- Džingisxán, ale keďže je to príliš dlhé pre psa, budeme ho volať Džingis. Originálne, až tak, že sa mi dosť veľa spolužiakov čudovalo, prečo má také " čudné" meno. Ale mne sa páčilo a ako som neskôr zistila, rovnako sa vola aj jeden krásny šampión z Ukrajiny, rovnakého plemena, samozrejme.
No, ako som už spomínala, minulý týždeň oslavoval presne rok. Kto to plemeno pozná, asi vie, aký je veľký a tak ďalej, len pre laikov, v kohútiku má úctyhodnýx 80 cm ( možno už viac) a približne 60 kg. Ako som na začiatku spomínala, taký menší medvedík. Keď si spomeniem, aký zlatý bol, keď sa priniesol domov, tak ma xytá nostalgia. Hm, vtedy som mala na neho oveľa viac času, keďže je vonku, netreba ho venčiť zase až tak často, ale aj tak som si vždy našla čas a šla s ním skoro každý deň vonku, aj keď boli ozaj dosť tvrdé mrazy. Ale čo sa nestalo? Našla som si síce skvelú brigádu, ale doma už som len preto, aby som sa vyspala, čo samozrejme nepridáva na mojom vzťhu s týmto " drobcom" . Ale zase, neprejde deň, aby som ho riadne nerozmaznávala :D .
Ale aj tak sme kámoši, aspoň by sa to tak dalo nazvať, nemá síce ku mne žiadny rešpekt a je rozmaznaný, tak som si ho vycvičila, hehe, ešteže existuje oco, ktorý sa do psov vyzná a vie, čo také plemená potrebujú, stále vraví, na tieto sa musí len reťazou a palicou. Ale keď sa aj on pozrie do týx obrovskýx smutnýx očí, tak ostane pasé aj tá reťaz :D. Ale párkrát mu už aj vyťal, keby nie, myslím si, že by nám už pekne xodil po hlaváx, je strašne tvrdohlavý. No, ale je to tak , ku mne síce nemá žiaden rešpekt, ale čo už, dovolila som mu to. No, každý deň ho síce kus cesty za sebou vlečiem ( keďe nexce byť sám, ale potom aj tak moje oblečenie vyzerá :( ). Hm, ale na to sa zvyknúť dá. A myslím si, že keby to niekedy už aj neurobil, tak by som sa začala aj o neho báť :D. Tak to by bolo o mojom " najlepšom priateľovi, ktorý je taký maznák, že ak ho nepohladkáte, alebo nedajbože s tým skončíte, tak vám už pxá ňufák pod pazuxu, aby ste pokračovali. Občas mám po rukáx také modriny, až to vyzerá na domáce násilie :DDD, hm, ľudia sa len čudujú, keď im poviem, že obľúbenou hrou môjho psa je hryzenie do rúk a zápasenie :DDD (ešteže ma nexáva vyhrávať). Aj keď to občas lezie na nervy, ale kto má psa, tak ma asi xápe, je to proste tak, že sa už bez toho "otravovania nedá žiť.
Na koniec xcem podotknúť, že ani na jednej fotke nie je môj psík,síce mám jeho krásne fotky, ale nie v digitále, takže som bola nútená len hľadať na nete, ale podarilo sa mi nájsť podobnýx, aj keď mejú dosť nezvyčajné sfarbenie.
Komentáre
aziat