Raz za čas každý človek zažije dejá - vo. Príde do cudzieho mesta a cíti, že už kedysi okolo tej lavičky kedysi prešiel, aj keď s určitosťou vie, že podobnú lavičku ešte nikdy nevidel. Stretne sa s nejakým človekom prvýkrát, nemôže dostať z hlavy pocit, že ho už pozná dávno a po polhodinke spoločnej konverzácie o sebe vedia všetko. Alebo láska na prvý pohľad. Toto všetko by mohli byť úlomky spomienok na minulý život. Ten pocit však trvá tak krátko a je taký neurčitý, že nikoho by ani nenapadlo tento jav považovať za dôkazy minulého života. Možno odteraz.......
Keď sa povie, že niekto mal zážitok, či spomienku z predchádzajúcej inkarnácie, väčšinu napadne, že to bolo asi v hypnotickom spánku. Zažívať zabudnuté však môžme aj inak. Niektoré deti si na minulý život spomínajú celkom spontánne, často ich ale rodičia zahriaknu. Postupom času táto zvláštna schopnosť mizne. Ešte zriedkavejšie sa stretávame so zážitkami u dospelých, ktorí aj keď ich majú, nehovoria o nich, veď, čo by ľudia povedali? Ak však niekto povie, že mal sen, alebo bol v hypnóze, každý sa len pousmeje a pochváli jeho fantáziu. Takíto ľudia, čo zažili regres, či už v hypnóze, spánku, alebo rozpamätaním sa, si ale nemyslia, že je to výmysel. Považujú ho za skutočnosť. Inou formou exkurzie do histórie našej duše je návšteva jasnovidca. Jedným z najznámejších bol Američan Edgar Cayce, ktorý sa dokázal sám uviesť do hypnózy, a potom vyrozprával osud tej, ktorej osoby. K jeho vierohodnosti prispieva, že popri reinkarnácii sa venoval aj diagnostikovaniu rôznych chorôb a návrhom na ich liečenie, aj keď sa už zdalo, že vyliečenie nie je možné, taktiež v hypnóze.
Tí, čo však toľko šťastia nemajú a nepoznajú svoje minulé činy, sa pýtajú : " Prečo si na minulé životy nespomíname? " Hinduisti veria, že spomienky sú odmenou. Západní vyznávači tvrdia : " Keby sme poznali svoje minulé činy, naše hriechy, tak by sme z toho buď dostali infarkt, alebo by sme tak klesli na duchu, že ďalej by sme nevládali.
Komentáre